Tibor Kočík

Dr. '''Tibor Kočík''' (* [[5. december]] 1952 ) je slovenský literát patriaci do okruhu košických básnikov, publicistov a esejistov.

Citáty

Kto deštruuje, ten konštruuje; kto konštruuje, ten deštruuje.
Každá duša je plná tajomstiev. Pre básnika sa v tichu stáva maliarskym plátnom. Na jeho pozadí si premieta obrazy ako v čínskej tieňohre. Nie je ľahké nastaviť vlastné líce a streliť si zopár faciek pred zrkadlom. Ukázať svoju tvár nedotklivému publiku. Ale kam by si došiel s konformnosťou a konfekčnou strojenosťou, básnik?
...chce zachytiť výbušnú atmosféru v každodennom živote súčasných ľudí. Hľadá obraz civilizačných problémov vo vzťahoch ľudí, píše o neschopnosti jednotlivca absorbovať do svojho myslenia a zakomponovať do svojich postojov nové problémy doby. Je to jedna z mála zbierok podobného typu u nás. Akoby otázky techniky a jej vplyvu na človeka prestávali trápiť básnikov, ktorí sa radšej dávajú na mystiku. Za clonou technickej civilizácie cítime hľadanie ľudského dotyku - veľké sústo aj pre renomovaného tvorcu.
Rozsiahle Grafiti sú akoby bolestným, ale aj hnevlivým výkrikom nad zlobou sveta, nad tým, že ľudské úsilie sa neraz uberá negatívnym smerom, že život niekedy môže byť vyplnený aj absolútnou duchovnou prázdnotou. Miestami skladba naozaj nadobúda charakter až gisbergovského kvílenia alebo beatnickej takmer publicistickej apelatívnosti. Súvislosť s poéziou amerických beatnikov autor priznáva cez alúzie aj priamo – v poznámkach za básňou.
Je skôr básnikom intelektu než emócie, skôr rozvahy než vášne, skôr analýzy než registrácie. Uvažuje ako zrelý muž a básnik, ktorý si už vie na všeličo odpovedať, no nanovo si kladie otázky esenciálne a existenciálne, lebo pozná cenu samoty bytia i z bytia.'' Metastázou ničoty / je napadnutá tvoja duša, ''píše v jednej básni, ale to nie je jeho trvalý stav; má básne ľúbostné i rodinné, kde veľmi podmanivo vyjadruje ľudskú spolupatričnosť, ktorá nie je daná, ale takisto ako láska sa vždy opakovane získava po napätiach, konfliktoch, omyloch. Kočíkove reflexie sú zväčša gnómické a jadrné, k efektu prispieva aj autorova hra so slovom.